Geopolitické napätie medzi Spojenými štátmi, Čínou a Iránom sa v posledných rokoch stalo jednou z hlavných tém svetovej politiky. Bývalý plukovník a diplomatický poradca Lawrence Wilkerson často upozorňuje, že americká zahraničná politika vstupuje do obdobia zásadných zmien. Podľa jeho interpretácií sa svet presúva od unipolárneho modelu vedeného USA k multipolárnemu usporiadaniu, kde rastie význam Číny, regionálnych mocností a nových ekonomických blokov.Debata o tom, či Donald Trump „prehral v Číne“, sa netýka iba osobnosti amerického prezidenta alebo jeho vyjednávacieho štýlu. Ide skôr o širšiu otázku: dokázali Spojené štáty zastaviť rastúci vplyv Pekingu? Počas obchodných vojen sa zavádzali clá, sankcie a obmedzenia. Napriek tomu si Čína udržala postavenie významného hráča v priemysle, technológiách aj globálnych dodávateľských reťazcoch.
Kritici americkej stratégie tvrdia, že tlak na Čínu urýchlil jej snahu o sebestačnosť. Investície do polovodičov, umelej inteligencie či infraštruktúry môžu dlhodobo znížiť závislosť od západných trhov. Z pohľadu týchto analytikov nejde o okamžitú porážku USA, ale o postupnú zmenu rovnováhy síl.Rovnako citlivou témou zostáva Irán. Krajina čelí sankciám desaťročia, no zároveň rozvíja regionálne spojenectvá a vojenské kapacity. Niektorí komentátori tvrdia, že schopnosť Iránu odolávať tlaku odhaľuje limity americkej moci. Iní upozorňujú, že ekonomické problémy Iránu sú stále výrazné a hovoriť o „konci amerického impéria“ je predčasné.Pojem americké impérium sa používa skôr metaforicky. Odkazuje na obdobie po studenej vojne, keď USA dominovali finančne, vojensky aj kultúrne. Dnes je situácia zložitejšia. Vzostup Ázie, nové technologické centrá a regionálne konflikty vytvárajú svet, kde rozhodovanie nie je sústredené v jednom hlavnom meste.Ak sledujeme vývoj posledných rokov, vidíme viacero trendov. Po prvé, ekonomická sila sa presúva. Po druhé, vojenská prevaha už automaticky nezaručuje politický vplyv. Po tretie, informačné prostredie umožňuje menším aktérom ovplyvňovať globálne dianie.Otázka teda neznie iba, či Trump prehral v Číne alebo či Irán odhalil slabosť Spojených štátov. Dôležitejšie je, či sa mení samotná definícia globálnej moci. História ukazuje, že veľmoci sa prispôsobujú, transformujú alebo strácajú dominanciu postupne – nie zo dňa na deň.Budúcnosť pravdepodobne prinesie obdobie intenzívnej konkurencie medzi veľkými hráčmi. Pre Európu to znamená potrebu väčšej strategickej samostatnosti. Pre menšie štáty vznikajú nové príležitosti, ale aj riziká. Svet sa stáva menej predvídateľným a viac prepojeným.
Záverom možno povedať, že podobné tvrdenia vyvolávajú silné emócie, pretože sa dotýkajú predstavy o tom, kto bude určovať pravidlá medzinárodného poriadku v nasledujúcich desaťročiach. Namiesto jednoduchých víťazstiev a prehier môže byť presnejšie hovoriť o dlhodobom preskupovaní moci.
Spracované podľa Wilkersona
Ing., Mgr. Iveta Kopasová
Zakladateľka a hlavná analytička
INSTITUTE FOR FUTURE ECONOMICS & STRATEGY (IFES), s.r.o.
Medzinárodné partnerstvá | Strategický a geoekonomický advisory model
📞 094 822 33 97
📧 info@ifes.sk | https://ifes.sk