Komentár IFES | 21. september 2026
Spor medzi Spojenými štátmi a Medzinárodným trestným súdom (ICC) nie je iba právnym konfliktom okolo jednotlivých sudcov či prokurátorov. Oveľa širšia otázka znie: kto má v meniacej sa medzinárodnej architektúre právo určovať hranice jurisdikcie, zodpovednosti a suverenity? Práve tento rozmer robí zo sporu zaujímavý indikátor prechodu od unipolárneho sveta k systému, v ktorom sa presadzuje viac centier politickej, ekonomickej a finančnej moci.Podľa materiálu Constantina von Hoffmeistera z 24. augusta 2026 uvalili Spojené štáty 18. augusta sankcie na predsedníčku ICC Tomoko Akaneovú a senegalského právnika v kancelárii prokurátora Abdoulayeho Seyeho. Opatrenia podľa citovaného zdroja zmrazujú majetok podliehajúci americkej jurisdikcii a obmedzujú prístup k americkému finančnému systému. ICC ich označil za zásah do nezávislosti súdu. Washington naopak tvrdí, že ICC prekročil svoje právomoci tým, že postupuje voči predstaviteľom štátov, ktoré neprijali jurisdikciu súdu, najmä voči USA a Izraelu.Právny spor je pritom zložitejší. Spojené štáty nie sú zmluvnou stranou Rímskeho štatútu a mimo systému ICC zostáva aj Izrael. ICC však argumentuje tým, že jeho jurisdikcia môže za určitých okolností vyplývať z územia, na ktorom sa údajné zločiny odohrali, ak ide o územie štátu, ktorý štatút prijal. Ide o otázky územnej jurisdikcie, súhlasu štátov, komplementarity a výkladu medzinárodných zmlúv. Samotná právna diskusia preto nie je možné zredukovať na jednoduché tvrdenie, že jedna strana má automaticky pravdu a druhá nie.Z geopolitického pohľadu je však ešte dôležitejšie niečo iné. Spor ukazuje napätie medzi dvoma princípmi: medzi ambíciou vytvárať medzinárodné pravidlá s univerzálnou platnosťou a princípom suverénnej rovnosti štátov. ICC vznikol ako inštitúcia s ambíciou stíhať najzávažnejšie medzinárodné zločiny. Jeho legitimita však prirodzene závisí od rozsahu členstva, spolupráce štátov a schopnosti presadzovať rozhodnutia. Materiál upozorňuje, že USA, Čína, Rusko, India, Izrael a ďalšie významné mocnosti nie sú súčasťou systému ICC.Práve tu sa otvára otázka, ktorú prináša multipolárne usporiadanie. Ak už svet nie je organizovaný okolo jedného dominantného centra, bude čoraz ťažšie, aby ktorákoľvek medzinárodná inštitúcia automaticky vystupovala ako reprezentant „medzinárodného spoločenstva“ bez širšieho konsenzu. To neznamená, že medzinárodné právo stráca význam. Znamená to skôr, že jeho legitimita bude čoraz viac závisieť od schopnosti rešpektovať pluralitu politických systémov, historických skúseností a záujmov jednotlivých regiónov.Washington pritom vo svojom argumente o suverenite naráža na ďalší problém – rozsah vlastnej sankčnej a finančnej moci. Spojené štáty môžu využívať globálny dosah dolára, finančných inštitúcií a regulačných mechanizmov aj voči osobám a subjektom mimo amerického územia. Práve preto sankcie voči predstaviteľom ICC prekračujú význam jedného konkrétneho právneho sporu. Ukazujú, že finančná infraštruktúra sa stala jedným z najvýznamnejších nástrojov geopolitickej moci.Pre štáty, ktoré uvažujú o multipolárnom systéme, je to zásadná otázka. Formálna politická suverenita nemusí automaticky znamenať materiálnu suverenitu. Štát môže mať vlastnú vládu, parlament, armádu a právny systém, no jeho občania, firmy či predstavitelia môžu byť vystavení opatreniam inej mocnosti prostredníctvom bánk, platobných systémov, poisťovní, technologických spoločností alebo medzinárodných obchodných väzieb. Z tohto pohľadu sa spor s ICC dotýka aj širšej debaty o budúcej finančnej architektúre sveta.Multipolárny systém preto nebude iba o počte veľmocí. Bude aj o počte a vzájomnom prepojení finančných centier, platobných systémov, rezervných aktív, právnych fór, technologických platforiem a diplomatických mechanizmov. Ak existuje viac politických centier, ale rozhodujúce finančné a technologické nástroje zostávajú sústredené v jedinom priestore, politická multipolarita môže zostať iba čiastočná. Práve preto dnes vidíme rastúci záujem o alternatívne platobné mechanizmy, obchod v národných menách, regionálne finančné inštitúcie a nové hospodárske koridory.
Dôležitý je aj príklad Japonska. Tokio patrí medzi najbližších spojencov Washingtonu, napriek tomu podľa citovaného materiálu označilo americké sankcie voči Akaneovej za veľmi poľutovaniahodné a potvrdilo podporu ICC a stíhaniu závažných medzinárodných zločinov. Tento prípad ukazuje, že multipolarita nemusí znamenať vytvorenie jednoduchého „protiamerického bloku“. Štáty môžu zostať bezpečnostnými partnermi USA a súčasne mať odlišný názor na konkrétne právne alebo diplomatické otázky.Práve táto flexibilita môže byť jedným zo základných znakov nového systému. Krajina môže v oblasti obrany spolupracovať s jedným partnerom, v energetike s druhým, v infraštruktúre s tretím a v medzinárodnom práve presadzovať vlastnú pozíciu. Takýto model je komplikovanejší než blokové delenie sveta počas studenej vojny, ale zároveň lepšie odráža rozdielnosť záujmov súčasných mocností a stredne veľkých štátov.Otázka ICC preto presahuje Haag aj Washington. V skutočnosti ide o otázku, aký typ pravidiel bude prijateľný v medzinárodnom systéme, kde už neexistuje jediný nesporný geopolitický arbiter. Ak má mať medzinárodné právo dlhodobú autoritu, bude potrebovať nielen právnu argumentáciu, ale aj dostatočne široký politický súhlas. Rovnako dôležité bude, aby boli pravidlá uplatňované predvídateľne a bez rozdielu medzi mocnými a slabšími štátmi.To však neznamená, že multipolarita automaticky vyrieši problém dvojitých štandardov. Naopak, prináša riziko, že namiesto jedného dominantného centra vznikne viac centier, z ktorých každé bude vlastné pravidlá interpretovať podľa svojich záujmov. Preto je pre budúci systém kľúčová reciprocita: ak má byť rešpektovaná suverenita jednej veľmoci, musí byť rešpektovaná aj suverenita ostatných. A ak majú existovať mechanizmy medzinárodnej trestnej zodpovednosti, musia byť čo najviac predvídateľné, transparentné a založené na pravidlách, ktoré štáty akceptujú.Z pohľadu IFES je preto súčasný konflikt potrebné sledovať ako súčasť širšej transformácie globálneho systému. Nejde iba o spor USA verzus ICC. Ide o stret dvoch koncepcií: predstavy o univerzálnych nadnárodných pravidlách a predstavy sveta založeného na suverénnej rovnosti viacerých centier. Vývoj BRICS, rast významu Číny, nové finančné mechanizmy, regionálne obchodné koridory a snaha viacerých štátov o väčšiu strategickú autonómiu ukazujú, že otázka globálneho riadenia bude v nasledujúcich rokoch čoraz významnejšia.Budúci multipolárny svet preto nemusí byť svetom bez medzinárodného práva. Môže byť skôr svetom, v ktorom sa bude musieť medzinárodné právo nanovo legitimovať v podmienkach väčšej politickej a civilizačnej plurality. Práve schopnosť vytvoriť pravidlá, ktoré budú rešpektovať suverenitu, ale zároveň umožnia riešiť najzávažnejšie medzinárodné zločiny, bude jednou z najväčších výziev nového svetového usporiadania.
Zdroje
- Constantin von Hoffmeister, „Multipolarita – Nový svět nebude ovládán zaujatostí ICC – ani přehnanými ambicemi Washingtonu“, CZ24.news, 24. 8. 2026.
- Medzinárodný trestný súd (ICC) – verejne dostupné informácie o jurisdikcii a Rímskom štatúte.
- United States Government – verejne dostupné vyjadrenia a opatrenia voči predstaviteľom ICC.
- Human Rights Watch – verejne dostupné stanoviská k americkým sankciám voči predstaviteľom ICC.
INSTITUTE FOR FUTURE ECONOMICS & STRATEGY (IFES), s.r.o.
Bratislava, 21. september 2026
www.ifes.sk